Text

Pekný deň prajem

22. 9. 2013

Motivácia, vnímanie seba a iných,...

Tento blog je nakoniec náhodnou zbierkou myšlienok na tému v názve. Môžete namietať, môžete nesúhlasiť, ale to je tak všetko čo s tým môžte teraz robiť.

Mám takú kamarátku, je o pár rokov mladšia a nedávno odišla zo strednej školy na rok na výmenný pobyt do Dánska. A podobne ako ja, z času na čas niečo napíše. Jej nedávny blog vo mne zanechal taký zvláštne nostalgický pocit. Veľmi ma to potešilo lebo pred pár rokmi som sa ja úplne rovnako zo všetkého takto tešil, všetko bolo super a milo prekvapené. A po prvý krát som si uvedomil, že už to tak nie je.

Nie, nechápte ma zle, stále sa zo všetkého vytešujem, a som veľmi spokojný so všetkým, ale je to už iné. Prirodzená otázka teda je, čo je iné? S prekvapením som zistil, že to neviem sformulovať. No, je to také, dospelejšie. Ale to je ako by som nepovedal nič.

A to celé ma tak dostalo zase k rozmýšľaniu o motivácii, o tom čo sme schopní spraviť, a o tom čo si myslíme. Musím sa priznať, nikdy som nebol fanúšikom motivačných kníh ani videí ani ničoho iného. V tom istom čase vo svojom blogu matusko (vstup povolený len po odložení predsudkov) postol jedno naozaj zaujímavé:



"Someone's opinion of you does not have to become your reality. That you don't have to go through your life being a victim."

A to ma zase dostalo k rozmýšlaniu o mladých ľuďoch od nás. Myslím si, že vo všeobecnosti je dnes mierny problém na Slovensku to, že vo veľa mladých ľuďoch je cítiť v istom zmysle komunistickú výchovu. Vyjadriť to ako že sú vychovávaní ako obeť mi príde celkom výstižne.

Malých detí sa rodičia často pýtajú čím chcú byť, keď budú veľké. Kúzelnik. Požiarnik. Chcem robiť mapy. Chcem obchodovať na burze. Rodičia povedia, "super!" Ale nespýtajú sa už "a čo musíš spraviť aby si mohol robiť mapy?", ani im nepomôžu nájsť odpoveď. Nespýtajú sa ich to ani keď vyrastú, a miesto toho často počuť niečo typu "budeš rád keď ti otec nájde dobrú robotu a budeš tu môcť potichu žiť. Dnes je všetko drahé." Alebo niekedy od starých rodičov "Uvedom si že nikdy nebudeš mať toľko peňazí aby si si mohol toto dovoliť!" Nepovedia im že to majú skúsiť spraviť inak, že majú robiť to čo sami chcú, že majú hľadať to vďaka čomu budú šťastní a ísť si za tým, a zistiť ako pri tom žiť život ktorý chcú.

A to je škoda. Nakoniec sa ľudia na seba troška menej usmievajú.

Nechcem útočiť na vašich rodičov, to určite nie. Oni to jednoducho nevedia, lebo vyrastali za totality. Alebo v skorej dospelosti, keď sa formovali ich názory, bol podnikateľ automaticky mafián a radšej o takých ani nepočúvať. Nehovorím o nikom konkrétnom, skôr je to taký všeobecný pocit nadobudnutý po rokoch počúvania známych a príležitostného čítania. Verím ale, že sa toto pomaly zlepšuje a o generáciu neskôr to bude úplne iné.


---------------------------------------------------------------------------------------------------


Neskôr som sa dostal k tomuto trocha pesimistickému, ale veľmi dobre napísanému článku: Why generation y yuppies are unhappy, ktorý mi poskytol v istom zmysle opačný pohľad na názory ktoré mám aj ja. Aspoň v niektorých veciach. Dosť ma zaujala ale časť pri konci, kde sa píše ako nesprávne vnímame postavenie a úspechy ľudí ktorí sú v zásade rovnakí ako my, a ako nás to robí menej šťastných. Volajú to Facebook Image Crafting. A pri tom ma tak napadlo - nerobím to vlastne aj ja? Pozrel som si čo som dával na Facebook ja, a (nerátajúc odkazy na tento blog) väčšina je zaujímavá aj pre iných ľudí ako len JA. Väčšina sú tam odkazy na spomenutia hodné informácie, alebo niečo krátke čo rozveselí.

Ale tak ma napadlo, či náhodou týmto blogom nedávam svetu najavo aký som super, aké perfektné to tu je, ako mi máte závidieť...? Možno. Je to možné že zatiaľ som tu poskytol len taký jednostranný euforický opis toho čo sa tu deje.

Ak máte pocit že to tu mám tisíc najlepšie na svete, tak v rámci toho aby som vyrovnal váhy, Vám teraz skúsim vysvetliť prečo by ste mi vlastne vôbec nemali závidieť. A prečo by si to väčšina z Vás nechcela so mnou vymeniť.

Kým som odišiel zo Slovenska, bol som skoro všade zaujímavý aspoň tým, že som bol múdry alebo šikovný povedzme. V inštitúte kde som teraz, je to prerekvizita. A zas tak veľa iného nemám čím by som bol zaujímavý. Som tu teraz na úplne najnižšej možnej pozícii. Tak dve tretiny účastníkov tohto programu sú ľudia ktorí pôsobia na nejakej univerzite ako profesori. Nie ako študenti. Väčšina zvyšných sú postdocovia (ďalší stupeň po PhD), alebo cca končiaci PhD študenti. Okrem mňa je tu ešte jeden "kariérne" porovnateľný chalan, pôvodom z Indie.

Máme tu nejaké workshopy, kde prídu ľudia z celého sveta a dajú nejakú ~45min prednášku. Osem denne. Ale to nie je prednáška ako poznáte zo školy, že sa máte niečo naučiť. Je to prezentácia nový vedeckých výsledkov. The state of the art sa to volá (ak nerátame tú Banskovu zbierku poviedok - môžte mi kúpiť, nečítal som :). A to je nekonečne ťažké sledovať. Ani mi to nejde. Ani keď sa snažím. Školiteľ mi povedal, že normálne je autor jediný kto sa nestratí a tí, čo robia v tej oblasti, sa len stratia neskôr. No napriek tomu jasne vidím, že sú tu ľudia ktorí rozumejú podstatne viac. A to aj keď sa rozkrájam nenahradím len šikovnosťou (ktorom tu nevyčnievam, ale našťastie asi ani nezaostávam). Musím proste študovať a získať širší základný prehľad o tom čo sa deje v rôznych oblastiach. A študovať. A popri tom skúšať robiť niečo nové vo svojej oblasti. A popri tom sa snažiť s ľuďmi networkovať.

A už som trocha prišiel na to, prečo je tu networkovať ťažšie. Tí ľudia sem prišli robiť vedu. A ich čas je drahocenný. A väčšinou nechcú a nepotrebujú rozprávať o živote, o cestovaní alebo čomkoľvek. Na to majú povedzme rodinu. Občas hej, ale väčšinou keď sú tu, v inštitúte, sa chcú rozprávať o výskume, o zaujímavých myšlienkach v oblasti v ktorej pracujú a podobne, a často jednoducho ešte nezvládam viesť dialóg na takej úrovni. Tak sa s nimi moc dlho neporozprávam. Aby som nebol úplne pesimistický, zistil som že ľudia z komerčného výskumu (Microsoft, Google, IBM,...) radi rozprávajú o tom aké to tam je a ako sa tam dá dostať. Tak aspoň to som sa už popýtal.

Možno sa mi podarilo presvedčiť Vás, že sa tu mám zle, alebo aspoň že mám právo byť demotivovaný. Ale to nie je pravda. Pravdupovediac ma takéto prostredie veľmi motivuje. Prečo? Lebo mám sformulovanú svoju víziu na pár rokov dopredu, viem, že chcem ísť týmto smerom, a nechcem aby som ostal v tomto stave. Takže to chcem čo najskôr zmeniť. Myslím, že toto je niečo, čo som u seba už raz v živote spätne spozoroval. Že mňa strašne baví vyhrávať, ale nie vyhrať. Hmm, chcel som povedať, že ma baví stávať sa najlepším, ale keď už som, nebaví ma to tak a hľadám iné veci kde nie som dobrý.

No a teraz som na úplne opačnom konci. Takže sa strašne teším na to ako sa to bude meniť. Ale zároveň držať v rovnováhe aj iné veci, ako cestovať alebo spoznávať nových ľudí.

Dôležitá je však otázka, prečo nezačnem ani na chvíľku pochybovať, alebo byť demotivovaný lebo je to ťažké, lebo som horší ako ostatní, lebo ...? Ta ešte raz, pretože mám jasne sformulovanú víziu, som si ňou 100% istý, a viem že toto je tá cesta ktorou chcem ísť bez ohľadu na to ako ťažká možno bude. Možno nie. A to, že to mám takto sformulované, často dá jasnú odpoveď na inak ťažké rozhodnutie v živote. Už istý čas sa pasujem s tým ako vysvetliť prečo je to také dôležité. A stále to neviem vysvetliť.

Tak teraz si predstavte že som váš dedko a chcem vám predať životnú múdrosť: poriadne sa zamyslite kam a prečo smerujete. A nie len jeden večer. Mne to trvalo viac ako rok a veľa skúšania a zisťovania, že sem nie. Usmejte sa, povedzte mi, že svet sa mení viac ako si viem zo svojho kresla predstaviť, a potichu si myšlienku v hlave nechajte...

Moja ďalšia filozofická otázka je, prečo vlastne chcem byť úspešný? Ak raz nájdem odpoveď, napíšem o tom.

Doskakavenia priatelia!


---------------------------------------------------------------------------------------------------


P.S. Keby som chcel vyhrávať, tu môžem mať motiváciu získať top parkovacie miesto:


1 komentár:

  1. Kjub, pekne si to napisal. Od toho odstavca s FB Image Craftingom to zacalo byt take ine, ako si zvykol (v dobrom myslim)... A vynimocny nie si len Tvojou sikovnostou / intelektom, ale aj tym silnym, stalym presvedcenim, ako napredovat v zivote - na slovenske pomery velmi ojedinele, ale vzacne. Pokracuj a drzim Ti palce!

    OdpovedaťOdstrániť